Tymon

Tak po dlhom 13 hodinovom boji sa Tymon len predsa dočkal. Je na svete. 28. august, 18:32 SEČ, 3,62 kg, 57 cm a duša bojovníka. Ďakujeme.

Po dlugim 13 godzinowym boju jest Tymon na swiecie. 28. sierpien, godzina 18:32, 3.62 kg, 57 cm s dusza bojownika. Dziekujemy.

So after a long 13 hour fight has Tymon came to THIS world. 28th of august, 6:32pm CET, 3.62 kg, 57 cm and with a soul of a fighter. Thank you.

Meditacia je svetovy mier...

Laos zbehol ako glgnutie dobrej domacej. Po Don det na Mekongu sme sa presunuli do Pakse, vypozicali sme si mopedy a vybrali sme sa smerom na Bolovean Plateau. Francuzi tu kedysi zasadili kavu a dodnes miestni tuto tradiciu udrziavaju. Cerstva kava nam padne vhod, chuti vynimocne, rovnako ako rozhovor s miestnym farmarom, ktory rozprava celkom dobre po nemecky. Ladislav si obzera architekturu ich domu a v hlave kuje plany, ako si doma postavi chajdu v tomto style. V Pakse sa opaet nahodou (ako inac) stretvavame s nasimi znamymi z dobrodruzstva na hranici. Vecer zakoncujeme v indickej restauracii skvelym Palak Paneer a Beer Lao, pravdepodobne najlepsim pivom v juhovychodnej Azii :) Vo Vientiane berieme z ambasady nase posledne viza na zaverecnu cast v Thajsku, pokracujeme na sever do Luang Prabang, mestecka zapisaneho do svetoveho dedicstva Unesco. Sarmantne male mestecko s prijemnym a tichym trhom. Tu znova stretavame Lacovho znameho z Koh Phanganu Joa. Rozprava nam prihodu z minuleho vecera, ako v restauracii uzemnil jedneho snobskeho pana milym slovom len kvoli tomu, ze sa dotycny nevedel dockat svojho pokrmu. V Laose priprava jedla trva. Niekedy aj hodinku. Cvici to trpezlivost a ten cas sa da vyplnit predsa rozhovormi s miestnymi. No zapadni ludia (dalej len okcidentalci) su zvyknuti na rychlost, promptnost a presnost. Fast food. V Laose takmer vsetko pripravuju na dreve a aj preto to jedlo asi lepsie chuti. Po dlhych presunoch sme zacali preferovat najst si malu lokalnu restauraciu, kde sme chodili pravidelne. Ak clovek ukase svoju otvorenost a nepovyseneckost, miestni to oplacaju. Nastavenie je fakt dolezite.
V Luang nam tha a Huay Xai sme navstivili mladych nemeckych dobrovolnikov cez couchsurfing. Robia to, co by som osobne odporucil kazdemu po skonceni bud vysokej alebo strednej skoly – rocny pobyt mimo svoje vysliapane chodnicky Okcidentu. Rozsiri to obzory, prinesie novy vietor do plachiet.
Do Thajska sme smerovali z hranice z Huay Xai az do Pai. V jeden den sme to nestihli. Cast sme sli stopom, cast autobusom. Najprv nam zastala miestna rodinka ako inac ako v pick up-e znacky japonskeho megagiganta. Potom nam zastavilo auto s budhistickymi mnichmi a ich soferom. Dali sme sa do reci, za tych par minut sme sa rozhovorili o vselicom, aj o nasich planoch ist na juh Thajska robit Vipasanu (10 dnovy pobyt v tichu za ucelom meditacie). Tu mi jeden z nich povedal nieco, co mi znie v hlave ako chytlava melodia doteraz. Meditacia je pravy svetovy mier. Rozumel som tomu. No nie celkom. Ten vyznam sa mi vtesnal v inych proporciach az po case, kedy sme sa co to o meditacii dozvedeli. Dodnes mam tu melodiu v usiach ako tinnitus.
Na dalsi den sme uz spolu s Ladiom obedovali chutne green curry v nasej miestnej hospudke. V ten isty den mal nas kamarat Peter cestu do Pai a tak nas vyzdvihol a spolu sme sli do jeho kralovstva vo Wilderness. Peter je stary madarsky emigrant, ktory opustil svoju drahu komunisticku zem este v 80tych rokoch. Snazi sa tu v Thajsku usadit a opaet rozbehnut rezort v dzungli, ktory bol zatvoreny pocas drogovej vojny pred 7 rokmi. Ladio dorazil o 2 dni. Pokoj a sloboda bez elektrickej energie. Vsetko jedlo si pripravujeme na ohni, vecer chodime skoro spat a rano sa zobudzame este pred vychodom slnka. Prava idylka. Hladam ako typicky pesimista nejaky nedostatok na tejto situacii, no moje ego zlyhava. Bludim z minulosti do buducnosti a vyvarujem sa pritomnemu okamihu ako upir cesnaku. Chce to cas a trpezlivost. Uz pomaly vsetci traja kujeme plany ako nam bude dobre na Koh Phan gane a ako budeme robit jogu. A pri tom nam bolo rovnako dobre u nasho kamarata Petra na kraji ciest v Divocine, medzi Phang ma pa a Mae hong son.

Z Kambodže do Laosu

Po 8 nádherných dňoch strávených na ostrove Koh Rong na juhu Kambodže sa vyberáme nočným autobusom do hlavného mesta Phnom Penh. Hlavne preto, aby sme mali víza do Laosu a obísť tak preplácaniu za víza na hranici. Ráno preto ideme hneď na laoskú ambasádu, nikto na nej nie je a vypísanie formulára nám trvá 10 minút. Platíme každý 25 UsD, samozrejme že žiadne potvrdenie o sume nedostávame. Na druhý deň poobede sú víza hotové, čo je príjemné prekvapenie. Ideme sa ešte pozrieť na Russian Market, kde sa dá kúpiť kompletne všetko. Večer sa stretávame s couchsurfermi z Litvy. Ruta a Tadas sú už v Phnom Penh 10 mesiacov a obaja učia angličtinu bez toho, aby mali učiteľské vzdelanie. Stretávame sa v kaviarni Meta House na terase, kde sa práve rozbieha mesačný filmový festival pod záštitou Goethe inštitútu. Prvý dokument je o tom, ako to kedysi bolo v Goa v Indii a ako je tam teraz, sonda do problému straty autenticity a ako to bolo s hipíkmi, ktorí prišli koncom šesťdesiatych rokov do raja, ktorý postupne vybledol do prepchatého miesta s bekpekermi s Lonely planet v ruke. Druhý dokument je o postupnom vymieraní nezávislých Indie obchodov v Amerike, ktoré predávajú hudbu a všetko s hudbou spojené. Obidva dokumenty nenariekajú nad danou situáciou, skôr konštatujú, ako kapitalizmus zabíja spiritualizmus a ako sa z niekdajších nádherných exotických miest stávajú turistické atrakcie s vyšumenými hodnotami, kde sa všetko točí okolo ponuky a dopytu. S našimi novými kamarátmi sa vydávame po ulici v Phnom Penh smerom na sever nájsť nejaké miesto, kde majú čapované pivo za normálnu cenu. Bez problémov parkujeme o chvíľku v jednom z miestnych pohostinstiev, kde ako ináč hrá na plné pecky kambodžanské karaoke. Studený Angkor chutí skvele a ja len dúfam, že ma neskolí na 2 dni ako minule v Sihanoukville. Litovčania sa nám zverujú so svojimi zážitkami v Kambodži, ako tu stále zúri korupcia a ako je ľahké zohnať si prácu ako učiteľ angličtiny. Škoda je, že sa vidíme len jeden večer. V sobotu ráno pokračujeme ďalej do mestečka Staeng treng na severe Kambodže, tesne pred laoskou hranicou. Tu sa zdržíme len krátko, aby sme sa pripravili na Laos. Po chaose v Phnom penh nám pobyt v malom mestečku ako je Svidník robí dobre. V pondelok ráno (06/09/2010) ideme do Laosu. Hranica sa stala oficiálnym prechodom len tohto roku a pripomína mi hraničný prechod medzi Palotou a Radoszycami. Jedna plechová búda na jednej strane, na druhej šopa z dreva, ale s klimatizáciou. Autobus nás vyhodil tesne pred hranicou. Na kambodžanskej strane to ide celkom hladko, colník si samozrejme pýta „poplatok za pečiatku“ 1 UsD, no keď sa ho pýtam za čo a či mi dá potvrdenie o tom, stíchne a výstupná pečiatka je v pase. Celá komédia začína až na strane súdruhov z Laosu. My traja sme pri okienku prví, pretože už máme víza. Za nami sú postupne Stefi a Mona, sestry z Nemecka, Josh a Yoni z Izraela, Dany z Číny, Jasmin a Damian zo Singapúru. Súdruh za okienkom si pýta opäť „poplatok za pečiatku“ 2 UsD. Pýtam sa ho, či mi dá potvrdenie o tom. Samozrejme tam už jeho lingvistické, či skôr morálno-mentálne vedomosti nesiahajú. Vravím mu, že nemám peniaze a či môžem zaplatiť kartou. Okienko sa zabuchne a začína sa hra „koho to skôr prejde“. Každému v rade diplomaticky vysvetľujeme o čo sa jedná a ak chcú podporovať korupciu v Laose, v žiadnom prípade im v tom nebudeme brániť. Každý sa však pridáva na našu stranu. Autobus nám zdvorilo oznamuje, že ak nezaplatíme súdruhom korupčný poplatok, bude musieť odísť bez nás. Tak sa aj po 15 minútach stáva. Autobus nás nechal bez akéhokoľvek záujmu. Izraelčania spolu s Ladislavom a Denym si krátia chvíle hraním petangu. Súdruhovia sa pohodlne usalašili do hamakov a majú nás hlboko kdesi. Po 2 hodinách absolútneho bezvetria na laoskej ceste prichádza auto s dvomi tučnými chlapmi. Majú okolo 45 rokov. Po chvíli sa prezlečú do uniforiem a vtedy s Aniou prichádzam k jednému spýtať sa, či už konečne dostaneme naše pasy s pečiatkami. Ania má v rukách fotoaparát a nahráva celý rozhovor. Prichytí pritom tučného súdruha, ako si od nás pýta 2 doláre. Ja sa ho pýtam, či dostane za náš „poplatok“ potvrdenie. Ak nie, potom budeme nahrávať video, aby sme mali o tom dôkaz, že sme zaplatili. Náš zamestnávateľ nám predsa poplatok nepreplatí...
V tom súdruh urobí veľkú potrebu do svojich šortiek, pretože si uvedomil, že do kamery povedal o dvoch dolároch. Zčervená a uteká do kancelárie. Dohoda znie asi takto: Pasy s pečiatkami dostaneme pod podmienkou, že video vymažeme. Súhlasíme. Nevie ale o tom, že sme nahrávali už pred jeho príchodom a pár záznamov s fotkami sa nám podarilo zachrániť. Pečiatky v pasoch sú do dvoch minút a my môžeme pokračovať do Ban Nakasang. Priateľskú ponuku colníkov, že nás odvezú každého za 5UsD 25 kilometrovú štreku do Nakasang milo odmietame. Miesto toho sa Laco s Denym a Stefi dajú do reči s chlapmi na stavbe. Furgónka je o chvíľu na ceste a za 15 dolárov frčíme do prístavu v Ban Nakasang. Tu už neodolám ponuke dať si studené Beerlao, ktoré je podľa mňa zatiaľ najlepším pivom v juhovýchodnej Ázii. Posledný problém dnešného dňa nastáva v prístave, keď nás loďka nechce zobrať do Don det z dôvodu zmeškania autobusu na hranici. To som celkom prehliadol jeden detail, že vo furgónke sedel jeden z mladších súdruhov z hranice, ktorý nám chcel všetko v prístave „vybaviť“. Za loďku do Don det máme každý zaplatiť opäť 2 UsD. Márne im ukazujeme každý naše lístky z Phnom penh, kde je jasne napísané, že doprava zahŕňa aj transfer loďkou do Don det. Ďalšie kolo hry „Koho to skôr prejde“ začína. Singapurčíci už poľavujú a chcú zaplatiť, keď sa pojavuje ďalší súdruh z agentúry, ktorý po pár telefonátoch do agentúr a vodičovi nám nakoniec „vybavuje“ bezplatný transfer na ostrov Don det. To už ale začína husto pršať. 4000 ostrovov, ako sa táto časť Mekongu nazýva, je naším novým domovom na ďalší týždeň. Po 7 mesiacoch cestovania sa mne osobne už nechce veľmi premiestňovať a preto čítanie kníh a písanie blogu v hamaku je príjemnou zmenou po dňoch v Phnom Penh a súdruhoch na hranici. Welcome to Lao. Mekong je fakt veľký...

Strach a hrôza v Barme

Je naozaj ťažké opísať neopísateľné a zhrnúť 27 dní cestovania po tejto kultúrne bohatej krajine do jedného uceleného textu. Z odstupom času bolo naše rozhodnutie navštíviť Barmu alebo Mjanmarsko, ako sa teraz táto vojenská junta nazýva, asi najlepšou voľbou. Barma či Mjanmarsko (presnejšie Mjanmarská únia)? Po roku 1989 chceli miestni súdruhovia urobiť škrt s koloniálnou minulosťou a odlíšiť sa tak aspoň s geografickými názvami. Z Rangúnu sa stal Yangoon, z Paganu Bagan, rieka Irrawaddy na Ayeyarwady, z Barmy sa stala Mjanmarská Únia atd. Názov Burma (po slovensky Barma) majú na svedomí Angličania, ktorí pomenovali túto krajinu podľa najväčšej etnickej skupiny – Bamarov. Odporcovia súčasného režimu však stále používajú staré názvy.

Do Rangúnu sme prileteli 15. júla z Bangkoku linkou Air Asia. Do Barmy je pre turistov zákaz dostať sa inak ako letecky. Výnimkou je jednodňová návšteva z thajskej hranice cez hraničný priechod blízko Tachileek. Pas vám ale z „bezpečnostných dôvodov“ zadržia na hranici. V Rangúne na letisku na nás už čakal náš couchsurfing hostiteľ Saya AG. Po krátkom zoznámení berieme spolu bezplatný transfer do hotelu Motherland Inn 2. Na letisku panuje dosť čudná atmosféra, ako sa neskôr dozvedáme, je preplnené tajnou políciou a špiónmi. Prvú noc zostávame v Motherlande. Miesto sľúbených 10 dolárov, izba stojí už 13 USD. V cene sú raňajky (ako vo väčšine hotelov v Barme). Prvú noc zostávame tu. Večer ideme so Sayom do mesta. Saya (po barmsky učiteľ) je súkromný učiteľ v Rangúne, ktorý svoje lekcie (angličtina, fyzika, matematika, barmština ...) udeľuje u seba doma v „obývačke“. Berie nás cez celé mesto, rozbité chodníky s metrovými dierami, pouličných predavačov s cheeroot – zelenými barmskými cigarami a žuvacím tabakom s betlovým orechom. Prechádzame okolo Sule pagody až k železničnej stanici. Ukazuje nám veľmi praktické informácie a vysvetľuje ako to v jeho krajine v súčasnosti „chodí“, teda škrípe. Hneď prvý večer prúd vypadáva dvakrát, všade na ulici, teda v odchodoch, zhasnú svetlá, no miestni ľudia sú na túto každodennosť pripravení a okamžite štartuje v celom meste tisícka generátorov. V Rangúne neexistuje pouličné osvetlenie, v čom nám pomohli naše čelovky zo Zélandu. Meníme peniaze na večer v jednom z hotelov, dostávame za 10 USD 9300 kyat (čat), čo nie je také zlé. Oficiálny kurz je 6.33 kyat/US dollar, čo je viac než trápny fakt. Zakotvujeme na večer v jednej z mnohých pouličných čajovní. Čierny čaj s miekom a cukrom (le fa jee) – okolo 250 kyat -je excelentný a stáva sa naším každodenným osviežením v prašných uliciach rovnako ako „Barmská ryža“, čo je varená ryža s chili a fazuľkou a smaženým vajíčkom na polotvrdo. Trošku si nemôžem zvyknúť na ich miniatúrne stoličky, aké sú u nás v škôlke. Ale je to zábavné. Saya nám udeľuje prvú lekciu svojho jazyka, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi užitočné. Hlavne číslovky nám mnoho krát skrátili konverzáciu o polovicu. Postupne prechádzame až k filozofii jazyka, no to je už tesne pred polnocou a Saya skoro nestihol posledný autobus domov.
Druhý deň ideme zmeniť peniaze na celý pobyt. Saya nás berie do jedného hotela mimo centra, kde je to bezpečné. Nikomu neodporúčame peniaze meniť na ulici u vekslákov, veď sami vieme ako to u nás bolo. Mnoho turistov na fórach písalo ako sa zázrakom stane z 100 Usd 1 Usd. V hoteli dostávame kurz 970 kyat za 20 dolárovky, 990 za stovky. Mimochodom do Barmy určite nechoďte so starými, pokrčenými, popísanými alebo inak poškodenými dolárovkami, nikde vám ich nevymenia. Celý deň trávime v meste, Shwedagon pagoda, Sule, čajovňa, trh, park...Pýtam sa ho na Aung San Suu Kyi, no veľmi sa mu nechce nahlodávať túto tému. Nechávam to tak, neskôr pri našom návrate do Rangúnu sme sa pri Inya jazere na University avenue dostali skoro až k jej domu. No nechceli sme Sayovi robiť problémy, pretože ak by ho niekto uvidel s cudzincami blízko jej domu, mohol by sa veľmi ľahko dostať do väzenia. Večer sa lúčime so Sayom a stretávame sa s druhým couchsurferom Ingie, ktorá je z Nórska. V Rangúne žije už 2 roky a pracuje pre mimovládnu humanitárnu organizáciu. Spoznávame Barmu z pohľadu Európanky, ktorá žije celkom západoeurópskym štandardom. Dom s ochrankou a služobníctvom, auto, mobilný telefón, európska strava... Ingie je veľmi kritická voči súčasnej diktatúre, ako v podstate každý kto má oči a uši a ako tak fungujúci mozog. Prespávame jednu noc u nej. Škoda že sme couchsurfing nemohli využívať v Barme viac, tamojší ľudia majú totiž zákaz prenocovať turistov. Ďalší deň sa nočným autobusom vyberáme do Mandalay (10400 kyat), druhého najväčšieho mesta Mjanmarskej únie.
Berieme od Sule pagody lokálny autobus na autobusovú stanicu a miesto 5 Usd taxíkom platíme 600 kyatov. Miestni na nás zazerajú, pretože turisti nezvyknú cestovať mestskou hromadnou. Autobus medzi dvoma najväčšími mestami je pohodlný a celkom rýchly. Cesta je v dobrom stave, pretože prechádza cez nové hlavné mesto Naypyidaw, kde si papierové hlavy postavili celkom nové moderné mesto v západoeurópskom štýle s nonstop elektrikou a ZOO s arktickými tučniakmi. Táto cesta je jedinou, ktorá si zaslúži svoje pomenovanie. Ostatná komunikácia mimo hlavnú tepnu je v katastrofálnom stave s krátermi väčšími ako medzi Roztokami a Kečkovcami. To som ešte nespomenul ďalšiu absurditu. Od roku 1970, kedy mal generál Ne Win svoj sen o automobilovej nehode, z dňa na deň miestna stajňa zmenila pravidlá cestnej premávky z ľavostrannej na pravostrannú. Pri svojej genialite zabudli na fakt, že všetky automobily majú volant na opačnej strane a tak je tomu aj doteraz. 95% áut v Barme v roku 2010 majú volant na opačnej strane. Každý autobus v Barme má trojčlennú posádku – vodič, asistent pri predbiehaní a mechanik. Poruchy autobusov sú veľmi bežné, väčšina z nich má viac než 30 rokov.
V Mandalay po uliciach dodnes premávajú autobusy Chevrolet, ktoré tu zostali po americkej armáde po 2.sv. vojne. Fungujú dodnes vďaka šikovnosti a improvizovaniu miestnych mechanikov. Z autobusovej stanice je to do centra mesta asi 7 km a odmietame priateľské ponuky taxíkarov. Berieme pick up ako všetci miestni za 300 kyatov za osobu. Devalvácia barmskej meny je na každodennom poriadku a úprimne obdivujem všetkých bežných ľudí ako si s tým radia. Vôbec tu nie je lacno a pri ich zárobkoch 50-80 UsD za mesiac sa pri našich predstavách zastavuje rozum. V Mandalay samozrejme nevynechávame Maha Muni pagodu, kde každé ráno mnísi umývajú gigantického Buddhu. Úplnou náhodou sa tam práve koná Waso Chinlone festival. Chinlone je druh športu, ktorý obdivujem. Nehrá sa na výkon alebo výsledok, ale čiste pre krásu. V porote zahliadneme aj jednoho "belocha" Grega Hamiltona, ktorý túto hru spopularizoval v západnom svete. Natočil o tom jeden krásny film - Mystic ball Jeden deň sa vyberáme na bicykloch k Amarapura mostu, ktorý je najdlhším dreveným mostom na svete (1,2 km) postavený z teakového dreva. Cestou naspäť si nás odchytil U Nyung shwe, milí dedko na bicykli a hneď nás pozýva k sebe domov na čaj. Je to bývalý vodič nákladného auta, ktorý má celkom dobrú angličtinu. Vo všeobecnosti má staršia generácia v Barme lepšiu angličtinu než mladšia čo viditeľne poukazuje na tendenciu úrovne vzdelávania. Hyeny pri moci dávajú okolo 50% z rozpočtu na zbrojenie a upevňovanie si svojej už beztak neupevniteľnej pozície. Na školstvo a nemocnice nejde prakticky nič.
7. Novembra sú na pláne voľby po 20 rokoch. Mne osobne to smrdí ich nekonečným pokrytectvom. Z Mandalay berieme roha po 4 dňoch do mestečka Katha na severe. Ideme vlakom 3.triedou. Miesto 14 hodín 300 km cesta trvá 20 hodín, keďže vlak pred nami sa pokazil. V Katha George Orwell strávil nejaký čas a toto miesto celkom pekne nenávidel kvôli britskej arogantnej kolonizačnej rozpínavosti. Neskôr sme si v Bagan kúpili jeho „Burmese days“, samozrejme kniha je kópiou , ako v podstate väčšina knižiek v Ázii. V Katha trávime 4 krásne lenivé dni, kde nie sú turisti. Tenisový kurt, ktorý Orwell spomína v knižke je stále tam a dokonca sa mi podarilo s miestnou smečkou úradníkov frašky zahrať si jeden set. Z Katha ideme späť nákladnou loďou do Mandalay (20 hodín) po nádhernej rieke Irrawaddy. Spíme na palube lode pod hviezdami so všetkými lokálmi a pri tom je ešte v tú noc spln, neskutočná krása. V Mandalay ráno ideme do nášho predchádzajúceho hotela, nechávame tam veci, ideme niečo prehryznúť a poobede sa vyberáme do Bagan asi cez pole, pretože to ani z ďaleka nepripomína cestu. Nechápem ako môžu nechať najväčšiu turistickú atrakciu krajiny spojenú s druhým najväčším mestom Barmy v takom stave. No proste hrôza...

Kiwi & OZ

Až na vlastnej koži sa dozvedám, aké je v podstate ťažké písať počas cesty. Nikto z nás troch to nerobí systematicky, skrátka sa to nedá bez drsnej sebadisciplíny. Každodenné premiestňovanie sa a stúpajúca teplota smerom na sever k rovníku zahmlievajú chuť napísať pár viet. Mimo iného každý deň stretneme nových ľudí, tak komu sa chce „strácať“ čas písaním. Dosť bolo výhovoriek.

Na ceste pomaly uzatvárame štvrtý mesiac, tak sa pokúsim napísať aspoň „o príhodách šťastie v nešťastí“ v autobuse z Katherine do Darwinu.
1. Routeburn track – Fiordland, Nový Zéland.
Táto túra bola jednou z najkrajších na Novom Zélande. 32 km prechodmi cez rokliny a hrebene Fiordlandského národného parku, dych vyrážajúce výhľady (uff tak tu je ďalší anglicizmus). V Queenstowne sme si vybrali spolu s Ladislavom a Annou lístky na kemping. Nový systém elektronického objednávania si miest v chatkách a na kempoch musel DOC (Department of conservation) zaviesť po masívnom záujme turistov v predchádzajúcich rokoch. Tetuška za priepažkou nám oznamuje že predpoveď počasia nevyzerá najlepšie, skôr naopak. Zmeniť to už ale nejde, peniaze nám za to bez tak nevrátia. V ten deň vyrážame stopom do Glenorchy. Ja s Annou, Ladislav sám. O hodinku sme tam spolu. Skúšame to ďalej, treba nám prejsť ešte ďalších 30 km na začiatok turistickej cesty. Zostávame ale spať v Glenorchy na kempingu. Ráno máme väčšie šťastie. Na začiatku cesty sa k nám pridáva Lackov kamarát z hostelu v Aucklande Ryan. Je to Texasan z Austinu, no veľmi otvorený a pohodový chlapík. Prvý kemping je po 6 kilometroch. Hodina príjemnej chôdze. Na dverách chatky čítame oznam o blížiacej sa silnej búrke. Má začať o deviatej večer a skončiť ráno okolo šiestej. Obdivujem presnosť meteorológov, pretože šou sa začína s dvanásť minútovým oneskorením, čo je ešte tolerovateľné. Náš stan v noci mení tvary pod náporom vetra ako plachetnica. Búrka ako neskôr vysvitá je najsilnejšou za posledných 16 rokov. V tú noc spôsobuje niekoľko zosuvov pôdy na západnej strane pohoria, čo zablokuje cestu do Te Anau. Táto cesta je jedinou a slepou cestou do Milford Sound, ktoré je dojnou kravou novozélandského turizmu. Na druhý deň prechádzame cez pohorie na ďalší kemping. Správca nás ale rýchlo zastavuje a odkazuje nás na noc do chatky. Pýtame sa ho prečo. Na druhom kempingu cez noc, kedy my sme spali na tom prvom, spadlo pár stromov, kompletne zdemolovali toalety a správcovu strechu spolu s vysielačkou. Večer nám všetkým oznamuje, že cesta ďalej na Divide s pokračovaním do Te Anau je zatvorená z dôvodu zosuvu pôdy. Máme sa teda obrátiť späť alebo pokračovať po innej ceste, ktorá ale aj tak vedie nazad do Glenorchy. Odtiaľ je to po ceste do Te Anau asi 300 km, čo nám absolútne nevyhovuje. Stopom by sme to nestihli a nestihli tak Milford track. Ráno Ryan navrhuje správcovi, či by bolo možné zostať ešte jednu noc v chatke a pomôcť tak pri odpratávaní dreva. Správca po dlhšom váhaní súhlasí. Teplota v ten deň riadne klesá, večer je už pod nulou a tak sme celkom radi, že nemusíme spať v stane. Večer nám správca prináša nové info o situácii. Cesta bude ďalšie 3 dni uzatvorená, no zajtra pošlú z Te Anau do Divide (cca. 80 km) autobus, ktorý má vyzdvihnúť nás a ďalších zaseknutých dobrodruhov. Posledný úsek z chatky do Divide sneží. 10 kilometrov väčšinou klesania dáva zabrať kolenám. V Te Anau už svieti slnko a je príjemne teplo. Sprcha po piatich dňoch a teplé jedlo. O 2 dni nás čaká 53 km Milford track.

2. Arthurs Pass – Crow Hut, NZ
V Christchurch sme sa rozlúčili s Ladislavom. Náš plán je doraziť o pár dní do Golden Bay, no cestou ešte stráviť pár dní v horách v nejakej zašitej chatke. MHDčko nás vyhadzuje na výpadovke na západ. Máme šťastie po pár minútach. Staré Subaru kormidluje Peter so Sárou. Peter je Slovák, Sára zo Švajcu. Chcú ísť loziť po skalách blízko Arthurs Passu. Noc trávime na odpočívadle pri jednom jazere. Riadne sa ochladzuje. Peter je vyučený kuchár a okamžite začína čarovať. Zimu sa snažíme potlačiť poskakovaním na ich jediné CDčko v aute. Uff, je to zatiaľ najchladnejšia noc. Ráno otrepujeme námrazu zo stanu. V dedinke Arthurs Pass sa zastavujeme pre info o najbližšej chatke na jednu noc. Správca je dosť mladý a asi nový. Ako sa neskôr ukázalo, dal nám dosť mylné informácie. Chceli sme ľahkú túru v okolí. On nám poradil síce najbližšiu chatku v okolí, no riadne namáhavú túru s podmienkou predchádzajúcich skúseností orientácie a brodením riek. Peter a Sára sa nakoniec pridávajú k nám a o tretej poobede vyrážame. Cesta má byť jednoduchá a dobre vyznačená. Má trvať 3-4 hodiny. Nič z toho sa nekoná. O siedmej je už kompletná tma a my sme stratili cestu už po štvrtý krát. Rozdiel medzi značením ciest u nás v Tatrách alebo v Slovenskom Raji je neporovnateľný. O deviatej začíname byť zúfalí. Stúpame popri rieke už 3 hodiny a chatky nikde. Teplota je už pod nulou. Baterky v čelovke dávno došli. Začíname pomaly premýšľať, kde rozložíme oheň a prespíme. Skúšame hvízdať najsilnejšie ako vieme. Náhodou náš zvuk začuli ľudia, ktorí pozorovali hviezdnu oblohu pred chatkou. V chatke malo byť 15 miest na spanie, no je len 10. Mám chuť správcu roztrhnúť ako noviny. Ráno sa rozhodujeme, že zostaneme ešte jednu noc na čierno. Topánky sú do nitky premočené. Bonbónik nás ešte len čaká. Na tretí deň musíme vyliezť stenu so 700 m prevýšením, na ktorej nie je cesta. Sme vo vulkanickom pohorí, čo znamená 3 kroky vpred a 2 sklzom po skalách späť. Je to bolesť a drina. Vrchol chutí hnedým cukrom a škoricou. To sú posledné zásoby, ktoré nám zostali. Dole je to ale 4 hodiny prudkým klesaním s batohmi. To už viem, že je to moja posledná túra, pretože kolená dostávajú riadne zabrať. Správca má šťastie, že prichádzame po ordinačných hodinách. Peter išiel pre auto na začiatok cesty. My s holkami pozorujeme gang papagájov Kea, ako na ulici okrádajú turistov o jedlo a demolujú im autá. Večer prichádzame do Greymouth, robíme rizoto a k tomu biele vínko. V kempe je kopec kiwákov, ktorí sú na ceste so svojimi kárami na road show. Na pláži je veľká vatra a kopec spitých fanúšikov motorizmu. Na druhý deň sa s Petrom a Sárou lúčime pri „Palacinkových skalách“ Punakaiki Rocks. My ideme smerom na sever, oni na juh. Možno sa stretneme na letisku v Sydney, možno až doma na Slovensku, kto vie...

3. Mulga tour trip to Uluru, Austrália
Po 3 dňoch strávených v Sydney sa presúvame do Alice Springs, mestečka v strede Austrálie. Žije tu asi 25 tisíc ľudí, z toho je asi 50% Aborigenov. V hosteli sa stretávame opäť s Ladislavom, ten po 2 týždňoch strávených u svojej rodiny na Kengurom ostrove vyzerá veselo a šťastne. Lacko je už po túre do Uluru, Kings Canyon a Kata Tjuta. Celkom sa mu to pozdávalo a tak sa na druhé ráno vydávame s Mulga tour na čele so Sai-om smerom do púšte k najcharakteristickejšiemu miestu krajiny OZ. Vyrážame o šiestej ráno a ku Kings kaňon je to asi 500 km. Kaňon mi pripomína zmenšeninu Grand kaňonu v Arizone. Cez deň je cez 30 stupňov, preto skok do chladného jazierka prichádza vhod. Sai skáče oblečený. Ďalšia zastávka je Curtin springs, farma ktorá je rozlohou ako Belgicko. Tu kupujeme ľad do chladničky, víno na večer. Noc trávime neďaleko farmy pod holým nebom. Teplota v noci klesá veľmi rýchlo, no mráz to nebude. Oheň v púšti príjemne hreje. Ráno vstávame o piatej, aby sme stihli východ slnka pri Uluru, Ayers Rock. Malá zastávka na toaletu na Curtin Springs a potom sa už vydávame smerom k Uluru. Asi po 3 kilometroch Sai zastavuje. Za nami je veľký kúdoľ dymu. Pozeráme pod autobus, olej vyteká zatiaľ z neznámeho zdroja. Vraciame sa zas na Curtin springs, aby sme prišli na príčinu poruchy. Olej vyteká medzi prevodovkou a motorom. Vodiči z iných autobusov sa nám pokúšajú pomôcť. Naštartujú motor. Po chvíli olej prestane tiecť. Asi po 5 hodinách sa pokúšame opäť pohnúť. Po poslednej rade jedného z vodičov máme dokúpiť olej a každých 100 km ho dolievať. Na poludnie sa snažíme opäť pohnúť, no za nami je dym ako za lokomotívou. Vzdávame to, musím prísť odťahovka, ktorá je ale 500 km v Alice Springs. O pol piatej doráža, vyberáme veci. Medzitým sme sa my s Aniou a austrálčankou Alex, rozhodli, že počkáme na túru, ktorá začínala dnes ráno. Neprídeme tak o jeden deň a s tým o Kata Tjuta (the Olgas). Mulgas tour súhlasí. A tak čakáme na Curtin springs s Fucking Good Port. Vďaka za typ od Ivana a Jarči. Mulga family autobus prichádza dávno po zotmení na čele s charizmatickým Tomom, ktorý žil krátky čas s Aborigenmi. Vraciame sa teda na to isté miesto, Tom pripravuje na večeru kengurí chvost pečený v zemi. Nová rodina, zajtra ideme na Kata Tjuta a Uluru, červená zem mení farby pri východe slnka ako v praveku...

New Zealand

Po dlhom čase sa opäť ozývame, tentokrát po dlhom túlaní sa po rozprávkovom ostrove sme zaparkovali na 10 dní v Golden bay na opustenom mieste. Pocity a obavy z prvého Woofingu, to jest práce na organickej farme za ubytovanie a stravu, boli zmiešané, no ako ináč opäť sme natrafili na obzvlášť zaujímavých ľudí. Westhaven je na konci ciest. Štrk riadne driape pneumatiky a tak sem veľa ľudí nechodí. Úplný severozápad južného ostrova. Asfaltku tu nespravili, nie je vlastne pre koho. Každých 15 km jedna usadlosť. Naši domáci sú pôvodom z Rakúska a sú na Zélande už 13 rokov. Práve dokončujú nový projekt luxusného ubytovania pre firmy a tomu podobné štruktúry. Pravdepodobne nás čaká práca s drevom, maľovanie alebo upratovanie. Majú okolo 1100 oviec a 50 lám, 4 psov, 2 vnúčatá, nás a ešte jedného woofera (Dominik) z NSR. 2 dni práce, jeden deň voľna. Práca je dosť drina, ale stojí za to. Celý týždeň sme pracovali s motorovými pílami na vyrezávaní kríkov, aby ovce mali čo v zime jesť. V sobotné popoludnie nás Tomáš, náš český domáci, berie spolu so svojím 4 ročným synom a Dominom do miestnej jaskyne, o ktorej vie málokto, skvelé dobrodružstvo.

Po 2 skvelých týždňoch sa nám z tohto miesta nechce odísť, no musíme sa pohnúť, pretože nám zostávajú už len 2 týždne na Novom Zélande

Caqalai ostrov

5.2.2010 Sme tu uz treti den a stale si akosi nevieme zvyknut, ze sa nam to nesniva. Tazko si privyknut na tuto tazku pohodu. Domorodci na ostrove su strasne priatelski plus hostia na ostrove jedno lepsie cislo ako druhe. Prva prichadza Anete, vysluzila ucitelka nemciny a anglictiny z Nemecka. Uz piaty rok odkedy je na dochodku zimu travi na cestach, tento rok si opeat vybrala Pacifik. Cestuje podobne ako my, vyuziva CS a spi obcas v hosteloch, obdivujem jej vitalitu. Dalsia pribieha Sharon, povodom Irka, ktora uz ale dlho zije mimo svojej slnecnej krajiny. na ostrove vedie potapacsky kurz. Dalej sa mihnu dva pary Svajciarov, jeden je celkom zaujimavy (hlavne jeho prizvuk, ked nam vysvetluje ako sa dostat do Raki Raki), ten druhi moc nekomunikuje, nevadi. Ray je blizko od Seattlu a je to srandista ako sa patri. Robi si prdel uplne z kazdeho a vsetkeho, po plazi chodi holy. Honza z CSA si lieta casto a na Fiji je uz treti krat. Na treti den sa k veceru strhla burka, stan to zvladol, dobre ze sme ho rano s Anjou naimpregnovali. Vsetci po veceri zdrhli do svojich brlohov, my s Myskou sedime v jedalni pod malou ziarovkou z generatora a domorodci pripravuju pitie KAVY. Dnes sa na nu tesim, pretoze sme ju vcera presvihli. Budeme spat ako miminka s tymto teplym dazdom...

Ťažko sa nám opúšťalo ostrov Caqalai, no treba sa pohnúť ďalej. Namierili sme si to pre zmenu na ďalší ostrov, Ovalau, na ktorom je bývalé hlavné mesto Levuka. Mestečko vyzerá ako z westernových filmov, svoj lesk má už za sebou. Zostala tu len továreň na výrobu rybích konzerv, jeden starý hotel a jeden nový. Vyberáme si ten starý, klíma riadne zíva osamelosťou, v izbe je na zdochnutie horúco, komáre sú aktívne. Teta z recepcie asi nikdy manuálne nepracovala, jej anglická zdvorilosť sa mení na nepochopenie s faktom, že naša loď odchádza o ôsmej ráno a preto by sme radi mali raňajky o 7:30., čo je mimo stravovacích hodín. Po dlhšej debate to vzdávam. Ráno nás ale prekvapí a sama nám ich pripravuje. Neskôr sa dozvedám, že to je majiteľka hotela, jej služobníctvo začína prácu striktne o ôsmej ráno. HHHmmm. Cesta loďou nám ale vracia humor, s miestnymi sa dávam do reči a dozvedám sa o snoch miestnych mládencov, ktorí by chceli cestovať . Rodiny posielajú loďou zásielky potravín, hlavne kasawu, do hlavného mesta pre svoje deti. Autobus nás vyhadzuje v Suve, hlavnom meste Fiji, na hlavnej. Ako inak ideme rovno na trh ochutnať nejakú špecialitu. Vplyv britského impéria vidno na stánku s nápisom Fish&Kasawa. Chutia lepšie ako chips s octom. Po krátkej prechádzke po stošesťdesiat stupňovom tieni kupujeme nejaké ovocie, nájdeme mikrobus a ideme smer Nadi, kde sa máme v beach house stretnúť o 2 dni s Ladislavom. Beach House je pravý opak Caqalai ostrovčeka. Ľudia sú umelí, trávnik tiež, bar má 12 vchodov, pláž je plytká a špinavá, internet je všade, kava ceremónie sa nekonajú večerami ako na Caqalai ostrove.