Laos zbehol ako glgnutie dobrej domacej. Po Don det na Mekongu sme sa presunuli do Pakse, vypozicali sme si mopedy a vybrali sme sa smerom na Bolovean Plateau. Francuzi tu kedysi zasadili kavu a dodnes miestni tuto tradiciu udrziavaju. Cerstva kava nam padne vhod, chuti vynimocne, rovnako ako rozhovor s miestnym farmarom, ktory rozprava celkom dobre po nemecky. Ladislav si obzera architekturu ich domu a v hlave kuje plany, ako si doma postavi chajdu v tomto style. V Pakse sa opaet nahodou (ako inac) stretvavame s nasimi znamymi z dobrodruzstva na hranici. Vecer zakoncujeme v indickej restauracii skvelym Palak Paneer a Beer Lao, pravdepodobne najlepsim pivom v juhovychodnej Azii :) Vo Vientiane berieme z ambasady nase posledne viza na zaverecnu cast v Thajsku, pokracujeme na sever do Luang Prabang, mestecka zapisaneho do svetoveho dedicstva Unesco. Sarmantne male mestecko s prijemnym a tichym trhom. Tu znova stretavame Lacovho znameho z Koh Phanganu Joa. Rozprava nam prihodu z minuleho vecera, ako v restauracii uzemnil jedneho snobskeho pana milym slovom len kvoli tomu, ze sa dotycny nevedel dockat svojho pokrmu. V Laose priprava jedla trva. Niekedy aj hodinku. Cvici to trpezlivost a ten cas sa da vyplnit predsa rozhovormi s miestnymi. No zapadni ludia (dalej len okcidentalci) su zvyknuti na rychlost, promptnost a presnost. Fast food. V Laose takmer vsetko pripravuju na dreve a aj preto to jedlo asi lepsie chuti. Po dlhych presunoch sme zacali preferovat najst si malu lokalnu restauraciu, kde sme chodili pravidelne. Ak clovek ukase svoju otvorenost a nepovyseneckost, miestni to oplacaju. Nastavenie je fakt dolezite.
V Luang nam tha a Huay Xai sme navstivili mladych nemeckych dobrovolnikov cez couchsurfing. Robia to, co by som osobne odporucil kazdemu po skonceni bud vysokej alebo strednej skoly – rocny pobyt mimo svoje vysliapane chodnicky Okcidentu. Rozsiri to obzory, prinesie novy vietor do plachiet.
Do Thajska sme smerovali z hranice z Huay Xai az do Pai. V jeden den sme to nestihli. Cast sme sli stopom, cast autobusom. Najprv nam zastala miestna rodinka ako inac ako v pick up-e znacky japonskeho megagiganta. Potom nam zastavilo auto s budhistickymi mnichmi a ich soferom. Dali sme sa do reci, za tych par minut sme sa rozhovorili o vselicom, aj o nasich planoch ist na juh Thajska robit Vipasanu (10 dnovy pobyt v tichu za ucelom meditacie). Tu mi jeden z nich povedal nieco, co mi znie v hlave ako chytlava melodia doteraz. Meditacia je pravy svetovy mier. Rozumel som tomu. No nie celkom. Ten vyznam sa mi vtesnal v inych proporciach az po case, kedy sme sa co to o meditacii dozvedeli. Dodnes mam tu melodiu v usiach ako tinnitus.
Na dalsi den sme uz spolu s Ladiom obedovali chutne green curry v nasej miestnej hospudke. V ten isty den mal nas kamarat Peter cestu do Pai a tak nas vyzdvihol a spolu sme sli do jeho kralovstva vo Wilderness. Peter je stary madarsky emigrant, ktory opustil svoju drahu komunisticku zem este v 80tych rokoch. Snazi sa tu v Thajsku usadit a opaet rozbehnut rezort v dzungli, ktory bol zatvoreny pocas drogovej vojny pred 7 rokmi. Ladio dorazil o 2 dni. Pokoj a sloboda bez elektrickej energie. Vsetko jedlo si pripravujeme na ohni, vecer chodime skoro spat a rano sa zobudzame este pred vychodom slnka. Prava idylka. Hladam ako typicky pesimista nejaky nedostatok na tejto situacii, no moje ego zlyhava. Bludim z minulosti do buducnosti a vyvarujem sa pritomnemu okamihu ako upir cesnaku. Chce to cas a trpezlivost. Uz pomaly vsetci traja kujeme plany ako nam bude dobre na Koh Phan gane a ako budeme robit jogu. A pri tom nam bolo rovnako dobre u nasho kamarata Petra na kraji ciest v Divocine, medzi Phang ma pa a Mae hong son.
