Po 8 nádherných dňoch strávených na ostrove Koh Rong na juhu Kambodže sa vyberáme nočným autobusom do hlavného mesta Phnom Penh. Hlavne preto, aby sme mali víza do Laosu a obísť tak preplácaniu za víza na hranici. Ráno preto ideme hneď na laoskú ambasádu, nikto na nej nie je a vypísanie formulára nám trvá 10 minút. Platíme každý 25 UsD, samozrejme že žiadne potvrdenie o sume nedostávame. Na druhý deň poobede sú víza hotové, čo je príjemné prekvapenie. Ideme sa ešte pozrieť na Russian Market, kde sa dá kúpiť kompletne všetko. Večer sa stretávame s couchsurfermi z Litvy. Ruta a Tadas sú už v Phnom Penh 10 mesiacov a obaja učia angličtinu bez toho, aby mali učiteľské vzdelanie. Stretávame sa v kaviarni Meta House na terase, kde sa práve rozbieha mesačný filmový festival pod záštitou Goethe inštitútu. Prvý dokument je o tom, ako to kedysi bolo v Goa v Indii a ako je tam teraz, sonda do problému straty autenticity a ako to bolo s hipíkmi, ktorí prišli koncom šesťdesiatych rokov do raja, ktorý postupne vybledol do prepchatého miesta s bekpekermi s Lonely planet v ruke. Druhý dokument je o postupnom vymieraní nezávislých Indie obchodov v Amerike, ktoré predávajú hudbu a všetko s hudbou spojené. Obidva dokumenty nenariekajú nad danou situáciou, skôr konštatujú, ako kapitalizmus zabíja spiritualizmus a ako sa z niekdajších nádherných exotických miest stávajú turistické atrakcie s vyšumenými hodnotami, kde sa všetko točí okolo ponuky a dopytu. S našimi novými kamarátmi sa vydávame po ulici v Phnom Penh smerom na sever nájsť nejaké miesto, kde majú čapované pivo za normálnu cenu. Bez problémov parkujeme o chvíľku v jednom z miestnych pohostinstiev, kde ako ináč hrá na plné pecky kambodžanské karaoke. Studený Angkor chutí skvele a ja len dúfam, že ma neskolí na 2 dni ako minule v Sihanoukville. Litovčania sa nám zverujú so svojimi zážitkami v Kambodži, ako tu stále zúri korupcia a ako je ľahké zohnať si prácu ako učiteľ angličtiny. Škoda je, že sa vidíme len jeden večer. V sobotu ráno pokračujeme ďalej do mestečka Staeng treng na severe Kambodže, tesne pred laoskou hranicou. Tu sa zdržíme len krátko, aby sme sa pripravili na Laos. Po chaose v Phnom penh nám pobyt v malom mestečku ako je Svidník robí dobre. V pondelok ráno (06/09/2010) ideme do Laosu. Hranica sa stala oficiálnym prechodom len tohto roku a pripomína mi hraničný prechod medzi Palotou a Radoszycami. Jedna plechová búda na jednej strane, na druhej šopa z dreva, ale s klimatizáciou. Autobus nás vyhodil tesne pred hranicou. Na kambodžanskej strane to ide celkom hladko, colník si samozrejme pýta „poplatok za pečiatku“ 1 UsD, no keď sa ho pýtam za čo a či mi dá potvrdenie o tom, stíchne a výstupná pečiatka je v pase. Celá komédia začína až na strane súdruhov z Laosu. My traja sme pri okienku prví, pretože už máme víza. Za nami sú postupne Stefi a Mona, sestry z Nemecka, Josh a Yoni z Izraela, Dany z Číny, Jasmin a Damian zo Singapúru. Súdruh za okienkom si pýta opäť „poplatok za pečiatku“ 2 UsD. Pýtam sa ho, či mi dá potvrdenie o tom. Samozrejme tam už jeho lingvistické, či skôr morálno-mentálne vedomosti nesiahajú. Vravím mu, že nemám peniaze a či môžem zaplatiť kartou. Okienko sa zabuchne a začína sa hra „koho to skôr prejde“. Každému v rade diplomaticky vysvetľujeme o čo sa jedná a ak chcú podporovať korupciu v Laose, v žiadnom prípade im v tom nebudeme brániť. Každý sa však pridáva na našu stranu. Autobus nám zdvorilo oznamuje, že ak nezaplatíme súdruhom korupčný poplatok, bude musieť odísť bez nás. Tak sa aj po 15 minútach stáva. Autobus nás nechal bez akéhokoľvek záujmu. Izraelčania spolu s Ladislavom a Denym si krátia chvíle hraním petangu. Súdruhovia sa pohodlne usalašili do hamakov a majú nás hlboko kdesi. Po 2 hodinách absolútneho bezvetria na laoskej ceste prichádza auto s dvomi tučnými chlapmi. Majú okolo 45 rokov. Po chvíli sa prezlečú do uniforiem a vtedy s Aniou prichádzam k jednému spýtať sa, či už konečne dostaneme naše pasy s pečiatkami. Ania má v rukách fotoaparát a nahráva celý rozhovor. Prichytí pritom tučného súdruha, ako si od nás pýta 2 doláre. Ja sa ho pýtam, či dostane za náš „poplatok“ potvrdenie. Ak nie, potom budeme nahrávať video, aby sme mali o tom dôkaz, že sme zaplatili. Náš zamestnávateľ nám predsa poplatok nepreplatí...
V tom súdruh urobí veľkú potrebu do svojich šortiek, pretože si uvedomil, že do kamery povedal o dvoch dolároch. Zčervená a uteká do kancelárie. Dohoda znie asi takto: Pasy s pečiatkami dostaneme pod podmienkou, že video vymažeme. Súhlasíme. Nevie ale o tom, že sme nahrávali už pred jeho príchodom a pár záznamov s fotkami sa nám podarilo zachrániť. Pečiatky v pasoch sú do dvoch minút a my môžeme pokračovať do Ban Nakasang. Priateľskú ponuku colníkov, že nás odvezú každého za 5UsD 25 kilometrovú štreku do Nakasang milo odmietame. Miesto toho sa Laco s Denym a Stefi dajú do reči s chlapmi na stavbe. Furgónka je o chvíľu na ceste a za 15 dolárov frčíme do prístavu v Ban Nakasang. Tu už neodolám ponuke dať si studené Beerlao, ktoré je podľa mňa zatiaľ najlepším pivom v juhovýchodnej Ázii. Posledný problém dnešného dňa nastáva v prístave, keď nás loďka nechce zobrať do Don det z dôvodu zmeškania autobusu na hranici. To som celkom prehliadol jeden detail, že vo furgónke sedel jeden z mladších súdruhov z hranice, ktorý nám chcel všetko v prístave „vybaviť“. Za loďku do Don det máme každý zaplatiť opäť 2 UsD. Márne im ukazujeme každý naše lístky z Phnom penh, kde je jasne napísané, že doprava zahŕňa aj transfer loďkou do Don det. Ďalšie kolo hry „Koho to skôr prejde“ začína. Singapurčíci už poľavujú a chcú zaplatiť, keď sa pojavuje ďalší súdruh z agentúry, ktorý po pár telefonátoch do agentúr a vodičovi nám nakoniec „vybavuje“ bezplatný transfer na ostrov Don det. To už ale začína husto pršať. 4000 ostrovov, ako sa táto časť Mekongu nazýva, je naším novým domovom na ďalší týždeň. Po 7 mesiacoch cestovania sa mne osobne už nechce veľmi premiestňovať a preto čítanie kníh a písanie blogu v hamaku je príjemnou zmenou po dňoch v Phnom Penh a súdruhoch na hranici. Welcome to Lao. Mekong je fakt veľký...
