Kiwi & OZ

Až na vlastnej koži sa dozvedám, aké je v podstate ťažké písať počas cesty. Nikto z nás troch to nerobí systematicky, skrátka sa to nedá bez drsnej sebadisciplíny. Každodenné premiestňovanie sa a stúpajúca teplota smerom na sever k rovníku zahmlievajú chuť napísať pár viet. Mimo iného každý deň stretneme nových ľudí, tak komu sa chce „strácať“ čas písaním. Dosť bolo výhovoriek.

Na ceste pomaly uzatvárame štvrtý mesiac, tak sa pokúsim napísať aspoň „o príhodách šťastie v nešťastí“ v autobuse z Katherine do Darwinu.
1. Routeburn track – Fiordland, Nový Zéland.
Táto túra bola jednou z najkrajších na Novom Zélande. 32 km prechodmi cez rokliny a hrebene Fiordlandského národného parku, dych vyrážajúce výhľady (uff tak tu je ďalší anglicizmus). V Queenstowne sme si vybrali spolu s Ladislavom a Annou lístky na kemping. Nový systém elektronického objednávania si miest v chatkách a na kempoch musel DOC (Department of conservation) zaviesť po masívnom záujme turistov v predchádzajúcich rokoch. Tetuška za priepažkou nám oznamuje že predpoveď počasia nevyzerá najlepšie, skôr naopak. Zmeniť to už ale nejde, peniaze nám za to bez tak nevrátia. V ten deň vyrážame stopom do Glenorchy. Ja s Annou, Ladislav sám. O hodinku sme tam spolu. Skúšame to ďalej, treba nám prejsť ešte ďalších 30 km na začiatok turistickej cesty. Zostávame ale spať v Glenorchy na kempingu. Ráno máme väčšie šťastie. Na začiatku cesty sa k nám pridáva Lackov kamarát z hostelu v Aucklande Ryan. Je to Texasan z Austinu, no veľmi otvorený a pohodový chlapík. Prvý kemping je po 6 kilometroch. Hodina príjemnej chôdze. Na dverách chatky čítame oznam o blížiacej sa silnej búrke. Má začať o deviatej večer a skončiť ráno okolo šiestej. Obdivujem presnosť meteorológov, pretože šou sa začína s dvanásť minútovým oneskorením, čo je ešte tolerovateľné. Náš stan v noci mení tvary pod náporom vetra ako plachetnica. Búrka ako neskôr vysvitá je najsilnejšou za posledných 16 rokov. V tú noc spôsobuje niekoľko zosuvov pôdy na západnej strane pohoria, čo zablokuje cestu do Te Anau. Táto cesta je jedinou a slepou cestou do Milford Sound, ktoré je dojnou kravou novozélandského turizmu. Na druhý deň prechádzame cez pohorie na ďalší kemping. Správca nás ale rýchlo zastavuje a odkazuje nás na noc do chatky. Pýtame sa ho prečo. Na druhom kempingu cez noc, kedy my sme spali na tom prvom, spadlo pár stromov, kompletne zdemolovali toalety a správcovu strechu spolu s vysielačkou. Večer nám všetkým oznamuje, že cesta ďalej na Divide s pokračovaním do Te Anau je zatvorená z dôvodu zosuvu pôdy. Máme sa teda obrátiť späť alebo pokračovať po innej ceste, ktorá ale aj tak vedie nazad do Glenorchy. Odtiaľ je to po ceste do Te Anau asi 300 km, čo nám absolútne nevyhovuje. Stopom by sme to nestihli a nestihli tak Milford track. Ráno Ryan navrhuje správcovi, či by bolo možné zostať ešte jednu noc v chatke a pomôcť tak pri odpratávaní dreva. Správca po dlhšom váhaní súhlasí. Teplota v ten deň riadne klesá, večer je už pod nulou a tak sme celkom radi, že nemusíme spať v stane. Večer nám správca prináša nové info o situácii. Cesta bude ďalšie 3 dni uzatvorená, no zajtra pošlú z Te Anau do Divide (cca. 80 km) autobus, ktorý má vyzdvihnúť nás a ďalších zaseknutých dobrodruhov. Posledný úsek z chatky do Divide sneží. 10 kilometrov väčšinou klesania dáva zabrať kolenám. V Te Anau už svieti slnko a je príjemne teplo. Sprcha po piatich dňoch a teplé jedlo. O 2 dni nás čaká 53 km Milford track.

2. Arthurs Pass – Crow Hut, NZ
V Christchurch sme sa rozlúčili s Ladislavom. Náš plán je doraziť o pár dní do Golden Bay, no cestou ešte stráviť pár dní v horách v nejakej zašitej chatke. MHDčko nás vyhadzuje na výpadovke na západ. Máme šťastie po pár minútach. Staré Subaru kormidluje Peter so Sárou. Peter je Slovák, Sára zo Švajcu. Chcú ísť loziť po skalách blízko Arthurs Passu. Noc trávime na odpočívadle pri jednom jazere. Riadne sa ochladzuje. Peter je vyučený kuchár a okamžite začína čarovať. Zimu sa snažíme potlačiť poskakovaním na ich jediné CDčko v aute. Uff, je to zatiaľ najchladnejšia noc. Ráno otrepujeme námrazu zo stanu. V dedinke Arthurs Pass sa zastavujeme pre info o najbližšej chatke na jednu noc. Správca je dosť mladý a asi nový. Ako sa neskôr ukázalo, dal nám dosť mylné informácie. Chceli sme ľahkú túru v okolí. On nám poradil síce najbližšiu chatku v okolí, no riadne namáhavú túru s podmienkou predchádzajúcich skúseností orientácie a brodením riek. Peter a Sára sa nakoniec pridávajú k nám a o tretej poobede vyrážame. Cesta má byť jednoduchá a dobre vyznačená. Má trvať 3-4 hodiny. Nič z toho sa nekoná. O siedmej je už kompletná tma a my sme stratili cestu už po štvrtý krát. Rozdiel medzi značením ciest u nás v Tatrách alebo v Slovenskom Raji je neporovnateľný. O deviatej začíname byť zúfalí. Stúpame popri rieke už 3 hodiny a chatky nikde. Teplota je už pod nulou. Baterky v čelovke dávno došli. Začíname pomaly premýšľať, kde rozložíme oheň a prespíme. Skúšame hvízdať najsilnejšie ako vieme. Náhodou náš zvuk začuli ľudia, ktorí pozorovali hviezdnu oblohu pred chatkou. V chatke malo byť 15 miest na spanie, no je len 10. Mám chuť správcu roztrhnúť ako noviny. Ráno sa rozhodujeme, že zostaneme ešte jednu noc na čierno. Topánky sú do nitky premočené. Bonbónik nás ešte len čaká. Na tretí deň musíme vyliezť stenu so 700 m prevýšením, na ktorej nie je cesta. Sme vo vulkanickom pohorí, čo znamená 3 kroky vpred a 2 sklzom po skalách späť. Je to bolesť a drina. Vrchol chutí hnedým cukrom a škoricou. To sú posledné zásoby, ktoré nám zostali. Dole je to ale 4 hodiny prudkým klesaním s batohmi. To už viem, že je to moja posledná túra, pretože kolená dostávajú riadne zabrať. Správca má šťastie, že prichádzame po ordinačných hodinách. Peter išiel pre auto na začiatok cesty. My s holkami pozorujeme gang papagájov Kea, ako na ulici okrádajú turistov o jedlo a demolujú im autá. Večer prichádzame do Greymouth, robíme rizoto a k tomu biele vínko. V kempe je kopec kiwákov, ktorí sú na ceste so svojimi kárami na road show. Na pláži je veľká vatra a kopec spitých fanúšikov motorizmu. Na druhý deň sa s Petrom a Sárou lúčime pri „Palacinkových skalách“ Punakaiki Rocks. My ideme smerom na sever, oni na juh. Možno sa stretneme na letisku v Sydney, možno až doma na Slovensku, kto vie...

3. Mulga tour trip to Uluru, Austrália
Po 3 dňoch strávených v Sydney sa presúvame do Alice Springs, mestečka v strede Austrálie. Žije tu asi 25 tisíc ľudí, z toho je asi 50% Aborigenov. V hosteli sa stretávame opäť s Ladislavom, ten po 2 týždňoch strávených u svojej rodiny na Kengurom ostrove vyzerá veselo a šťastne. Lacko je už po túre do Uluru, Kings Canyon a Kata Tjuta. Celkom sa mu to pozdávalo a tak sa na druhé ráno vydávame s Mulga tour na čele so Sai-om smerom do púšte k najcharakteristickejšiemu miestu krajiny OZ. Vyrážame o šiestej ráno a ku Kings kaňon je to asi 500 km. Kaňon mi pripomína zmenšeninu Grand kaňonu v Arizone. Cez deň je cez 30 stupňov, preto skok do chladného jazierka prichádza vhod. Sai skáče oblečený. Ďalšia zastávka je Curtin springs, farma ktorá je rozlohou ako Belgicko. Tu kupujeme ľad do chladničky, víno na večer. Noc trávime neďaleko farmy pod holým nebom. Teplota v noci klesá veľmi rýchlo, no mráz to nebude. Oheň v púšti príjemne hreje. Ráno vstávame o piatej, aby sme stihli východ slnka pri Uluru, Ayers Rock. Malá zastávka na toaletu na Curtin Springs a potom sa už vydávame smerom k Uluru. Asi po 3 kilometroch Sai zastavuje. Za nami je veľký kúdoľ dymu. Pozeráme pod autobus, olej vyteká zatiaľ z neznámeho zdroja. Vraciame sa zas na Curtin springs, aby sme prišli na príčinu poruchy. Olej vyteká medzi prevodovkou a motorom. Vodiči z iných autobusov sa nám pokúšajú pomôcť. Naštartujú motor. Po chvíli olej prestane tiecť. Asi po 5 hodinách sa pokúšame opäť pohnúť. Po poslednej rade jedného z vodičov máme dokúpiť olej a každých 100 km ho dolievať. Na poludnie sa snažíme opäť pohnúť, no za nami je dym ako za lokomotívou. Vzdávame to, musím prísť odťahovka, ktorá je ale 500 km v Alice Springs. O pol piatej doráža, vyberáme veci. Medzitým sme sa my s Aniou a austrálčankou Alex, rozhodli, že počkáme na túru, ktorá začínala dnes ráno. Neprídeme tak o jeden deň a s tým o Kata Tjuta (the Olgas). Mulgas tour súhlasí. A tak čakáme na Curtin springs s Fucking Good Port. Vďaka za typ od Ivana a Jarči. Mulga family autobus prichádza dávno po zotmení na čele s charizmatickým Tomom, ktorý žil krátky čas s Aborigenmi. Vraciame sa teda na to isté miesto, Tom pripravuje na večeru kengurí chvost pečený v zemi. Nová rodina, zajtra ideme na Kata Tjuta a Uluru, červená zem mení farby pri východe slnka ako v praveku...