Strach a hrôza v Barme

Je naozaj ťažké opísať neopísateľné a zhrnúť 27 dní cestovania po tejto kultúrne bohatej krajine do jedného uceleného textu. Z odstupom času bolo naše rozhodnutie navštíviť Barmu alebo Mjanmarsko, ako sa teraz táto vojenská junta nazýva, asi najlepšou voľbou. Barma či Mjanmarsko (presnejšie Mjanmarská únia)? Po roku 1989 chceli miestni súdruhovia urobiť škrt s koloniálnou minulosťou a odlíšiť sa tak aspoň s geografickými názvami. Z Rangúnu sa stal Yangoon, z Paganu Bagan, rieka Irrawaddy na Ayeyarwady, z Barmy sa stala Mjanmarská Únia atd. Názov Burma (po slovensky Barma) majú na svedomí Angličania, ktorí pomenovali túto krajinu podľa najväčšej etnickej skupiny – Bamarov. Odporcovia súčasného režimu však stále používajú staré názvy.

Do Rangúnu sme prileteli 15. júla z Bangkoku linkou Air Asia. Do Barmy je pre turistov zákaz dostať sa inak ako letecky. Výnimkou je jednodňová návšteva z thajskej hranice cez hraničný priechod blízko Tachileek. Pas vám ale z „bezpečnostných dôvodov“ zadržia na hranici. V Rangúne na letisku na nás už čakal náš couchsurfing hostiteľ Saya AG. Po krátkom zoznámení berieme spolu bezplatný transfer do hotelu Motherland Inn 2. Na letisku panuje dosť čudná atmosféra, ako sa neskôr dozvedáme, je preplnené tajnou políciou a špiónmi. Prvú noc zostávame v Motherlande. Miesto sľúbených 10 dolárov, izba stojí už 13 USD. V cene sú raňajky (ako vo väčšine hotelov v Barme). Prvú noc zostávame tu. Večer ideme so Sayom do mesta. Saya (po barmsky učiteľ) je súkromný učiteľ v Rangúne, ktorý svoje lekcie (angličtina, fyzika, matematika, barmština ...) udeľuje u seba doma v „obývačke“. Berie nás cez celé mesto, rozbité chodníky s metrovými dierami, pouličných predavačov s cheeroot – zelenými barmskými cigarami a žuvacím tabakom s betlovým orechom. Prechádzame okolo Sule pagody až k železničnej stanici. Ukazuje nám veľmi praktické informácie a vysvetľuje ako to v jeho krajine v súčasnosti „chodí“, teda škrípe. Hneď prvý večer prúd vypadáva dvakrát, všade na ulici, teda v odchodoch, zhasnú svetlá, no miestni ľudia sú na túto každodennosť pripravení a okamžite štartuje v celom meste tisícka generátorov. V Rangúne neexistuje pouličné osvetlenie, v čom nám pomohli naše čelovky zo Zélandu. Meníme peniaze na večer v jednom z hotelov, dostávame za 10 USD 9300 kyat (čat), čo nie je také zlé. Oficiálny kurz je 6.33 kyat/US dollar, čo je viac než trápny fakt. Zakotvujeme na večer v jednej z mnohých pouličných čajovní. Čierny čaj s miekom a cukrom (le fa jee) – okolo 250 kyat -je excelentný a stáva sa naším každodenným osviežením v prašných uliciach rovnako ako „Barmská ryža“, čo je varená ryža s chili a fazuľkou a smaženým vajíčkom na polotvrdo. Trošku si nemôžem zvyknúť na ich miniatúrne stoličky, aké sú u nás v škôlke. Ale je to zábavné. Saya nám udeľuje prvú lekciu svojho jazyka, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi užitočné. Hlavne číslovky nám mnoho krát skrátili konverzáciu o polovicu. Postupne prechádzame až k filozofii jazyka, no to je už tesne pred polnocou a Saya skoro nestihol posledný autobus domov.
Druhý deň ideme zmeniť peniaze na celý pobyt. Saya nás berie do jedného hotela mimo centra, kde je to bezpečné. Nikomu neodporúčame peniaze meniť na ulici u vekslákov, veď sami vieme ako to u nás bolo. Mnoho turistov na fórach písalo ako sa zázrakom stane z 100 Usd 1 Usd. V hoteli dostávame kurz 970 kyat za 20 dolárovky, 990 za stovky. Mimochodom do Barmy určite nechoďte so starými, pokrčenými, popísanými alebo inak poškodenými dolárovkami, nikde vám ich nevymenia. Celý deň trávime v meste, Shwedagon pagoda, Sule, čajovňa, trh, park...Pýtam sa ho na Aung San Suu Kyi, no veľmi sa mu nechce nahlodávať túto tému. Nechávam to tak, neskôr pri našom návrate do Rangúnu sme sa pri Inya jazere na University avenue dostali skoro až k jej domu. No nechceli sme Sayovi robiť problémy, pretože ak by ho niekto uvidel s cudzincami blízko jej domu, mohol by sa veľmi ľahko dostať do väzenia. Večer sa lúčime so Sayom a stretávame sa s druhým couchsurferom Ingie, ktorá je z Nórska. V Rangúne žije už 2 roky a pracuje pre mimovládnu humanitárnu organizáciu. Spoznávame Barmu z pohľadu Európanky, ktorá žije celkom západoeurópskym štandardom. Dom s ochrankou a služobníctvom, auto, mobilný telefón, európska strava... Ingie je veľmi kritická voči súčasnej diktatúre, ako v podstate každý kto má oči a uši a ako tak fungujúci mozog. Prespávame jednu noc u nej. Škoda že sme couchsurfing nemohli využívať v Barme viac, tamojší ľudia majú totiž zákaz prenocovať turistov. Ďalší deň sa nočným autobusom vyberáme do Mandalay (10400 kyat), druhého najväčšieho mesta Mjanmarskej únie.
Berieme od Sule pagody lokálny autobus na autobusovú stanicu a miesto 5 Usd taxíkom platíme 600 kyatov. Miestni na nás zazerajú, pretože turisti nezvyknú cestovať mestskou hromadnou. Autobus medzi dvoma najväčšími mestami je pohodlný a celkom rýchly. Cesta je v dobrom stave, pretože prechádza cez nové hlavné mesto Naypyidaw, kde si papierové hlavy postavili celkom nové moderné mesto v západoeurópskom štýle s nonstop elektrikou a ZOO s arktickými tučniakmi. Táto cesta je jedinou, ktorá si zaslúži svoje pomenovanie. Ostatná komunikácia mimo hlavnú tepnu je v katastrofálnom stave s krátermi väčšími ako medzi Roztokami a Kečkovcami. To som ešte nespomenul ďalšiu absurditu. Od roku 1970, kedy mal generál Ne Win svoj sen o automobilovej nehode, z dňa na deň miestna stajňa zmenila pravidlá cestnej premávky z ľavostrannej na pravostrannú. Pri svojej genialite zabudli na fakt, že všetky automobily majú volant na opačnej strane a tak je tomu aj doteraz. 95% áut v Barme v roku 2010 majú volant na opačnej strane. Každý autobus v Barme má trojčlennú posádku – vodič, asistent pri predbiehaní a mechanik. Poruchy autobusov sú veľmi bežné, väčšina z nich má viac než 30 rokov.
V Mandalay po uliciach dodnes premávajú autobusy Chevrolet, ktoré tu zostali po americkej armáde po 2.sv. vojne. Fungujú dodnes vďaka šikovnosti a improvizovaniu miestnych mechanikov. Z autobusovej stanice je to do centra mesta asi 7 km a odmietame priateľské ponuky taxíkarov. Berieme pick up ako všetci miestni za 300 kyatov za osobu. Devalvácia barmskej meny je na každodennom poriadku a úprimne obdivujem všetkých bežných ľudí ako si s tým radia. Vôbec tu nie je lacno a pri ich zárobkoch 50-80 UsD za mesiac sa pri našich predstavách zastavuje rozum. V Mandalay samozrejme nevynechávame Maha Muni pagodu, kde každé ráno mnísi umývajú gigantického Buddhu. Úplnou náhodou sa tam práve koná Waso Chinlone festival. Chinlone je druh športu, ktorý obdivujem. Nehrá sa na výkon alebo výsledok, ale čiste pre krásu. V porote zahliadneme aj jednoho "belocha" Grega Hamiltona, ktorý túto hru spopularizoval v západnom svete. Natočil o tom jeden krásny film - Mystic ball Jeden deň sa vyberáme na bicykloch k Amarapura mostu, ktorý je najdlhším dreveným mostom na svete (1,2 km) postavený z teakového dreva. Cestou naspäť si nás odchytil U Nyung shwe, milí dedko na bicykli a hneď nás pozýva k sebe domov na čaj. Je to bývalý vodič nákladného auta, ktorý má celkom dobrú angličtinu. Vo všeobecnosti má staršia generácia v Barme lepšiu angličtinu než mladšia čo viditeľne poukazuje na tendenciu úrovne vzdelávania. Hyeny pri moci dávajú okolo 50% z rozpočtu na zbrojenie a upevňovanie si svojej už beztak neupevniteľnej pozície. Na školstvo a nemocnice nejde prakticky nič.
7. Novembra sú na pláne voľby po 20 rokoch. Mne osobne to smrdí ich nekonečným pokrytectvom. Z Mandalay berieme roha po 4 dňoch do mestečka Katha na severe. Ideme vlakom 3.triedou. Miesto 14 hodín 300 km cesta trvá 20 hodín, keďže vlak pred nami sa pokazil. V Katha George Orwell strávil nejaký čas a toto miesto celkom pekne nenávidel kvôli britskej arogantnej kolonizačnej rozpínavosti. Neskôr sme si v Bagan kúpili jeho „Burmese days“, samozrejme kniha je kópiou , ako v podstate väčšina knižiek v Ázii. V Katha trávime 4 krásne lenivé dni, kde nie sú turisti. Tenisový kurt, ktorý Orwell spomína v knižke je stále tam a dokonca sa mi podarilo s miestnou smečkou úradníkov frašky zahrať si jeden set. Z Katha ideme späť nákladnou loďou do Mandalay (20 hodín) po nádhernej rieke Irrawaddy. Spíme na palube lode pod hviezdami so všetkými lokálmi a pri tom je ešte v tú noc spln, neskutočná krása. V Mandalay ráno ideme do nášho predchádzajúceho hotela, nechávame tam veci, ideme niečo prehryznúť a poobede sa vyberáme do Bagan asi cez pole, pretože to ani z ďaleka nepripomína cestu. Nechápem ako môžu nechať najväčšiu turistickú atrakciu krajiny spojenú s druhým najväčším mestom Barmy v takom stave. No proste hrôza...